EUROSTRATA SÚDNOSTI
Pandémia Covid-19 začala významným spôsobom meniť svetovú ekonomiku, ale skôr, ako sa podarilo „oceniť“ jej plný vplyv a rozvinúť úvahy o deglobalizovanom svete, vypukol konflikt na Ukrajine. Tento konflikt je v skutočnosti zástupnou vojnou Západu proti Rusku a Spojené štáty sa zjavne snažia otvoriť ďalší front (ktorý nemajú šancu vyhrať), a to proti Číne.
Okrem reštrukturalizácie svetového medzinárodného poriadku (ktorá sa okrem iného prejavuje tlakom na súčasné rozširovanie a prehlbovanie skupiny BRICS) však existuje aj ďalší „bojový front“. Výrobné reťazce a hodnotové reťazce stoja proti sebe. Tie prvé ovláda najmä Ázia (v prvom rade Čína, ktorá pred covidom zodpovedala za približne tretinu svetovej priemyselnej výroby), a tie druhé ovláda Západ – stále je to Západ, ktorý dokáže prevziať väčšinu pridanej hodnoty z výroby realizovanej inde. Dokonca aj keď túto pridanú hodnotu rozdeľuje v rámci svojich vlastných spoločností čoraz nerovnomernejšie, čím podkopáva sociálnu stabilitu a v skutočnosti ďalej podkopáva sám seba. Sebadeštruktívne správanie sa však stalo typickým znakom takzvaného Západu.
Ďalej je tu konflikt medzi finančnou mocou (najmä finančnou infraštruktúrou USA a postavením dolára) a reálnymi komoditami, ktoré sú kryté najmä primárnymi surovinami. Nie je ťažké vyvodiť, kto sú hlavní aktéri tohto konfliktu.
Už od svojej prvej knihy, v ktorej som rozoberal veľkú recesiu (ktorá vypukla v roku 2008 v USA), tvrdím, že reálna ekonomika nakoniec vždy zvíťazí.
Rozsiahla finančná infraštruktúra podporovaná hlavnou svetovou menou, ktorej pozícia je zatiaľ takmer neotrasiteľná, sa stala hlavným bodom, okolo ktorého sa točia sankcie USA. V menšom meradle môže zákaz obchodovania s dolárom, odpojenie od bankových systémov (SWIFT, hoci nie je americký, samozrejme, úplne podlieha želaniam americkej administratívy) mimoriadne skomplikovať život ekonomiky. Aj tu však platí premena kvantity na kvalitu. Ak sankcionujem jednu malú alebo strednú ekonomiku, môžem ju skutočne výrazne sociálne a ekonomicky poškodiť. Ak však pohrozím všetkým ostatným sankciami a bezhlavo ich uplatním, dokonca aj na veľké ekonomiky alebo napríklad na komoditné ekonomiky, potom je reakcia na mieste. Americká administratíva si vo svojej ideologickej zaslepenosti zrejme neuvedomuje, že dramaticky oslabuje pozíciu amerického dolára, pretože ho postavila nie do pozície dôveryhodného a spoľahlivého aktíva, ale do pozície zbrane, ktorú možno namieriť na každého, kto sa americkému kovbojovi nepáči.
Niet divu, že ostatní sa vydesia, ale zatiaľ, čo malí by sa vydesili k poslušnosti, strední a veľkí sa vydesia k odporu a vzoprú sa. Na obzore je hľadanie spoločných alternatív, od prepojených finančných systémov, nových platobných možností (digitálny juan) až po Novú rozvojovú banku BRICS. Je síce pravda, že vývoj alternatív je náročný, ani nie tak z technologického alebo kapitálového hľadiska, ale skôr z hľadiska postupného budovania dôvery a väzieb medzi aktérmi „vzbury“.
Potom sú tu primárne komodity, ktoré zahŕňajú poľnohospodárske plodiny, priemyselné kovy a palivá. Prekvapivo výstižná analýza Goldman Sachs hovorí o „pomste starej (teda reálnej) ekonomiky“ a ukazuje, koľko investícií do ťažby a rastlinnej výroby bolo zanedbaných v honbe za digitálnymi vecami. Zatiaľ sme ešte neprešli na matrix, stále žijeme v hmotnom svete. Stále potrebujeme jesť, aj keď chceme budovať „zelenú energiu“, stále potrebujeme ťažiť dostatok medi, ktorej je na trhu nedostatok (a celkovo je trh s meďou kapacitne nedostatočný), stále potrebujeme fosílne palivá, ktorým vďačíme za priemyselnú revolúciu a efektivitu, o ktorej sa našim predkom mohlo len snívať. Kým sa nestaneme breatharianmi, naše materiálne potreby (a potreby ekonomiky) sa nikam neposunú.
Na rôznych miestach možno pestovať rôzne poľnohospodárske plodiny, hoci otázka dostupnosti vody a vývoj teplôt budú určite zohrávať významnú úlohu. Ale kovy a palivá sú jednoducho tam, kde sú. Niektorí môžu z „nerovnomerného rozdelenia prírodného bohatstva“ obviňovať Boha alebo matku prírodu, ale faktom je, že EÚ, podobne ako Japonsko, je veľmi chudobná na zdroje a v tejto oblasti bude vždy od niekoho závislá. V súčasnosti sú preteky v závislosti od lepších režimov, ktoré viac rešpektujú ľudské práva ako Rusko (napr. nahradenie Ruska absolutistickým emirátom Katar sa zdá byť veľmi vhodné). Je však pravda, že krajiny EÚ budú musieť odniekiaľ brať suroviny a palivá a platiť za ne. Je zrejmé, že trh so skvapalneným zemným plynom sa stal prémiovým trhom pre EÚ, pričom krajiny EÚ „preplácajú“ plyn chudobnejším krajinám (to bude tá globálna zodpovednosť ku krajín Juhu).
Nie je jednoduché vytvoriť a zaviesť nový platobný systém alebo novú svetovú menu. Ale je to možné. Nie je možné vyčarovať ložiská ropy, plynu alebo medi. Lenže zmysel pre reálnu ekonomiku a realitu vo všeobecnosti je niečo, čo takmer celej EÚ veľmi chýba.
Autorka: Ilona Švihlíková (Česká ekonómka. Má doktorát z politológie a docentúru v oblasti medzinárodných vzťahov/medzinárodnej ekonómie. Venuje se problematike globalizácie a otázkam politickej ekonómie. K jej najvýznamnejším knižným publikáciám patria: Globalizace a krize (2010), Přelom. Od Velké recese k Velké transformaci (2014) a Jak jsme se stali kolonií (2015).)
https://casopisargument.cz/?p=44842